THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Niekedy v časoch, keď vyšiel povedzme album „Breeding The Spawn“ by mi ani nenapadlo, že vo vzdialenejšej budúcnosti v debate na sieti odpíšem „v nedeľu som doma do piatej, potom idem na SUFFOCATION“. V podstate sa nedalo počítať s tým, že by takáto kapela mohla zavítať niekam, kam sa na ňu dá prísť. V prvej etape jej existencie nula bodov, v druhej našťastie Brutal Assault 2007 dokonale presvedčil o tom, že zbožštenie tejto US brutal deathmetalovej veličiny je oprávnené. A osem rokov na to som to na jej ďalší koncert mal dvadsať minút pešo, navyše tu prišli v spoločnosti ďalšieho totálneho deathmetalového kultu NILE, čo dokonalosť tejto akcie ešte umocnilo. Publikum ju patrične docenilo, nečudoval by som sa, ak by vo finále počet platiacich prekročil hranicu tristo kusov z celého Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska a ktovie odkiaľ ešte.
Začiatok koncertu bol netradične posunutý na skoršiu hodinu, keďže Američania sa ponáhľali na pondelkový let z Varšavy domov za oceán. Našťastie túto správu zachytilo dosť ľudí na to, aby „predskokani“ EMBRYO z talianskej Cremony nehrali pred prázdnym klubom. Obecenstva bolo okolo stovky, keď pred šiestou spustili, a bolo príjemným prekvapením, že tentokrát nešlo o „netalentovaných šašov s peniazmi, ktorí si zacvakali hranie s veľkými pánmi“. Nie že by išlo o hudobnú revolúciu, ale moderne znejúci, sekanými pasážami občerstvený a klávesmi podfarbený melodický death metal, pri ktorom sa dalo zaspomínať si aj na polozabudnuté, ale kvalitné záležitosti ako PATH OF DEBRIS alebo APOPHIS, bol dobrým úvodom. Kvinteto v zložení spevák, basák, gitarista, bubeník a klávesák sa snažilo rozhýbať ešte statické publikum, nachystané hlavne na „hviezdy večera“, sčasti sa zadarilo, o fiasku sa určite hovoriť nedá. Na záver EMBRYO poďakovali divákom i skupinám, manažmentu a organizátorom, a prenechali priestor božstvu z newyorského Long Islandu.
Ešte predtým Vajgel z pódia oznámil, že stagediveri majú dnes večer smolu, pretože kapely si cudzie persóny na pódiu neželajú. Ja sa ani nečudujem, pamätám si ešte, aké to je, keď vám nekoordinovane dubasiaci troglodyt odpíše multiefekt a vy „mrzko vraviac“ idete „do šatne“. Zhruba dvadsať minút pred siedmou zaznelo mimoriadne netradičné „pouličné“ a skoro hiphopové intro „Kilos In My Bag“ a potom Terrance Hobbs (gitara), Guy Marchais (gitara), Derek Boyer (basa), Kevin Talley (bicie) a spevácky náhradník Ricky Myers, inak bubeník DISGORGE, začali do ľudí švihať kultúru smrti v leveli „dokonalosť“. Ťažko povedať, či pred koncertom cítili nejakú únavu, predsa len to bol záver turné, ale vďaka búrlivej atmosfére v publiku si to aj tak celé naozaj užili, výkon podali prinajmenšom stopercentný a absolútne zdrvujúci. Vo výbornom zvuku zneli veci ako „Thrones Of Blood“, „Mass Obliteration“, „As Grace Descends“, „Liege Of Inveracity“, „Abomination Reborn“, základ a dokonalý príklad slam BDM „Catatonia“, „Funeral Inception“, „Infecting The Crypts“ a ďalšie.
V playliste pre turné bolo dvanásť kusov, ani si nemyslím, že set bol nejaký skrátený, pretože zvlášť z obdobia „Effigy..“ – „Despise The Sun“ toho znelo dosť. A k tomu výber z novších čias, pričom môžem povedať, že náhradník za legendárneho Franka Mullena, ktorému povinnosti veľké výlety mimo Štátov nedovoľujú, sa ukázal ako vynikajúca voľba. Ak ste zavreli oči, mali ste vlastne to isté, a Ricky navyše vokál prispôsoboval dobe vydania tej – ktorej skladby, takže veci z „Effigy...“ boli odgrowlené patrične zversky. Celkovo hráčsky dokonalé, úplne profesionálne, so zábavnými momentmi – Boyerova o zem opretá basa, vysmiaty, „vyšívajúci“ Terrance a frontman, ktorý takisto od srdca ocenil podporu publika i všetkých, ktorí sa na tejto šnúre podieľali. V podstate taký istý mohutný zážitok ako pred ôsmimi rokmi v Josefove. Síce bez Franka, ale aj bez technických problémov, a ak by set SUFFOCATION trval dvakrát toľko, ani tak by nudiť nezačal. Brutálny a technický death metal od zakladateľov, ktorých dodnes nikto neprekonal, asi tak.
Keď sa nad tým spätne zamyslím, z nedeľného tech/BDM súboja nakoniec ešte o máličko lepšie vyšli NILE zo Severnej Karolíny. SUFFOCATION bola istota, ale pre „archeológov“ tentokrát zahral moment prekvapenia a ohromenia, naživo som ich totiž videl prvýkrát. A to, čo v rámci extrémnej formy death metalu predvádzajú Karl Sanders (gitara, vokál), Dallas Toler-Wade (gitara, vokál), grécky bubenícky génius George Kollias a nováčik Brad Parris (basgitara, vokál), nie je celkom z tohto sveta. Od „Sacrifice Unto Sebek“ cez „Defiling The Gates Of Ishtar“, „Kafir!“, „Hittite Dung Incantation“, „Call To Destruction“, úvodnej skladby z nového a v posledný deň turné už vypredaného albumu „What Should Not Be Unearthed“, „Evil to Cast Out Evil“, „Sarcophagus“ a ďalších, pričom tu sa zo setlistu sekalo celkom určite, neznel naživo nejaký klasický technický BDM, toto na pódiu boli hrozivé poryvy najdesivejších púštnych búrok, prinášajúcich závan dávnych tisícročí, keď bola ľudská civilizácia mladá a ovládaná strachom z démonov, bohov, obetujúca krv a túžiaca po nesmrteľnosti.
Naživo sú NILE jednoducho impozantní, s brilantnou, tisíce tónov sádžucou hrou gitár, fenomenálnymi bicími, pri ktorých si hovoríte „ako to robí, že si všetky svoje party dokáže zapamätať“ a s trojitým vokálnym útokom, kde má hlavné slovo Dallas, ale keď sa do mikrofónu oprie Karl, máte pocit, že z hlbín hrobky staršej než samotná sfinga sa na vás rúti zúrivý mäsožravý duch, ktorý bude vo vetre víriace stĺpy púštneho piesku krotiť hrou na píšťale z vašich kostí. Keď všetci traja muži vpredu slovami z dávnych čias za sprievodu orientálnych tónov vzývajú prastaré božstvá, je v tom kus majestátnosti a mágie. A pritom nie sú celý čas len smrteľne vážni – aj oni z hĺbky duše ďakujú za búrlivé, nadšené prijatie a ocenia, že ste prišli na koncert miesto toho, aby ste „vypisovali sračky po zasraných webzinoch a fórach“. Takýmto typom NILE venovali skladbu „The Inevitable Degradation Of Flesh“ a svoj cca hodinový exkurz do dávnej, tajomstvami zahalenej minulosti ukončili nesmrteľnou temnou bojovou hymnou „Black Seeds Of Vengeance“, v ktorej im prišli spevácky vypomôcť traja členovia SUFFOCATION, kúsok nečakaný, ale o to sympatickejší. A sympatické bolo aj to, že hoci amerických hudobníkov tlačil čas odchodu, radi vyhoveli tým, čo sa s nimi chceli vyfotiť alebo dať si podpísať cédečká. Výborný koncert ako celok, videli sme, že v podstate celému žánru dnes velia ľudia po štyridsiatke, to sa nedá nič robiť. Karl Sanders takto na pódiu vyčíňa, hoci má 52 rokov, som zvedavý, kto z nás si na niečo také trúfne, keď tiež príde do tohto veku. Na záver sa patrí poďakovať organizátorom za koncert roka, myslím, že dopadol výborne.
Foto: Laci Schürger
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.